Bez kategorii

Memorandum národa slovenského

Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce žiadosti národa slovenského cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách.

Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami našimi vystupujeme, nečiníme to preto, akoby sme snáď zásade svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejších vlastencov našich v jej opravdivom zmysle pojatej, – uznanie vydobyť chceli; ale činíme preto, že podoba dáva jestotu veci, a nám Slovákom veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnosť národnia z ohľadu nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej, i cíteným skrze nás potrebám života zodpovedala.

A v tomto ohľade pred zákonodarným sborom vlasti našej, ku ktorému skutočnú dôveru vyslovujeme, hlásiť sa je vlastenecká a spolu i národnia povinnosť naša.

Dejepis a národnie podanie naše hovoria nám, že by Karpatami zakolesenej zeme tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov otcovia naši zem túto nazývali vlasťou svojou, už dávno pred tým viedli tuná dlhotrvanlivé a krvavé boje za národniu samostatnosť svoju oproti potlačovateľom západným, už dávno predtým mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, mimo upevnených miest a hradov i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovizne v ústave Uhorska až dosiaľ udržali sa.

Príchodom Maďarov na prvom stupni vyviňovania svojho nachodivšie sa konfederácie plemien slovanských na zemi tejto zanikli, a urobili miesto konfederácii novej, ktorá pod úbehom jednoho stoletia ako krajina Uhorská pod korunou svätého Štefana v rade ostatných európskych štátov čestné miesto zaujala, a na vzdor deväťstoletným pohromám i dosiať podržala.

Spoločné hmotné i duchovnie záujmy spojili plemená rozličné krajiny tejto, jako synov jednej spoločnej matky, v rodinu jednu: – spoločná jich úloha: brániť vzdelanosť západniu oproti barbarským národom východu, a spolu brániť a pre ďalšiu budúcnosť zachovať samostatnosť svoju oproti hltavému vplyvu západu, nachodila jich vždy hotových k službe človečenstva jednak so zbraňou v rukách na poli bitvy, jako i s múdrou radou v zhromaždeniach krajinských.

I v šíku vojenskom, i v poradách spoločných rozumeli sa mužovia plemien týchto, pri všetkej rozličnosti jazykov, veľmi dobre; láska ku spoločnej vlasti a braterská dôvera medzi sebou, bola jich najlepším tlumočom, žiadnemu z nich nenapadlo opovrhovať rečou plemena druhého, nenávidieť ju, žiadnemu z nich nenapadlo zveľadenie vlastného plemena na záhube a vykorenení plemena druhého zakladať, a osobitnosť svoju plemennú na oné miesto vysadzovať, na ktorom jedine sväté a všetkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlive udržovať sa môžu.

V braterskej láske a svornosti plemien všetkých hlavný prameň životnej sily majúc, šťastne prekonala vlasť naša hrúzu pustošenia tatárskeho, prekonala šťastne i časy, v ktorých z jednej strany Izlam, z druhej strany absolutizmus západný pohltiť ju hrozil: boje náboženské pretiahli sa ponad ňou jako hrmavica, po ktorej príroda len krajšie sa rozzelenáva; ona trebárs ešte nie celkom, ale predca z vätšej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc deťom svojím rovnoprávnosť osobnú; ba i jedenásťročné potlačovanie nemohlo v jej prsach udusiť dech slobody. Akýže teraz žialny, či radostný výsledok dostane sa jej za podiel, teraz, keď duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlúštenie svoje čaká?

My si prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky našej, ale aby stala sa jej neprebitným štítom, strely nepriateľské odrážajúcim.

Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci práve tak národom sme, jako Maďari, alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto; z čoho keď len rovnoprávnosť národnia a spolu i sloboda občianska nemá byť chimerou, prirodzeným spôsobom nasleduje to, že jako národ menej práva mať nemôžeme, ako ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti našej.

A predca, keď na stav zákonitý z roku 1848 pozornosť našu obrátime najdeme to, že nie len dávnejšie snemy naše od roku 1791, 1792, 1805, – ale i pozdejšie zákony, najme od roku 1832/6 až por 1848 – jedine národ maďarský jako národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlastenskej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského a reči maďarskej sa starajú, – o nás žiadne nerobiac zmienky, jakoby nás, ktorý sme predca najstarší dedičovia spoločnej vlasti tejto vo vlasti našej ani nebolo.

Neuznanie toto je proti národným a občianskym právam našim namerená krivda, ktorú my hlboko a bolestne cítime: – je neprávosť, nad ktorou duch času výrok svoj už vypovedal a ktorá v snemovnej porade opravdivých vlastencov len jednohlasného zatracenia dôjsť môže.

My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:

I.

Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inagurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým oproti zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola.

My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, trebárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyviňuje.

Prirodzená vec je, že sa definície tejto z ohľadu nás samých, a v poťahu nášho k národom tým, s ktorými vlasť máme spoločnú, pevne držíme.

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výminkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národami uznanie osobnosti národnej je prvou výminkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto poslednia nezmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.

Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobnosti národnie: preto na miesto sľúbenej rovnoprávnosti, dala národom rovnobezprávie.

My neveríme, žeby mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto jako zákonodarcov na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie takej, trebárs v podobe ústavnej docieliť chceli, a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, že uznanie osobnosti národnej je prvou výminkou rovnoprávnosti národnej, je uhelným kameňom stavby ústavnej, ktorá jedine na prirodzenom, prozreteľnosťou božou danom základe pevne a trvácne k prospechu a blahu vlasti celej vystavená byť môže.

II.

Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národnosti.

Žiadosť túto neodolateľnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej, bo žiaden národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba je, každý národ uznať tak ako je vskutku, v priestore tom, ktorý on zajíma, a ktorý mu prozreteľnosť božská vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti upadnul by ten, ktorý by osobnosť národa uznal, medze ale tie, v ktorých osobnosť tá obsažená je a v ktorých ona skutočnou sa stáva, neuznal by.

Keď prez toľké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolíc, navzdor ťažkostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie bez najmenšej nesnádze pre vlasť jestovať mohli, keď pred rokom 1848 vlasť naša vi svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebezpečenstva celosti a jednoty svojej na 4 dištrikty rozdelená byť mohla, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila a ktorý on skutočne i zaujíma, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, ktoré od teraz zasedajúceho snemu očakávame, ako jedno hornouhorské slovenské Okolie vo vlasti našej miesta nájsť nemohol – tým viac, že uznanie takéto skutočná rovnoprávnosť neomýlne predpokladá a výhody z jednoty reči v jednom Okolí, jak pri správe političnej a súdnoprávnej, tak najme i pri zdarnom vývine slobody občianskej pochádzajúce silno odporúčajú.

Slovenské čiastky stolíc – Prešporskej, Nitránskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej – národopisnou čiarou označené, môžu sa bez významných ťažkostí, alebo jako nové župy usporiadať, alebo, kde to nemožno, susedným slovenským stolicám privteliť.

Utvorenie spôsobom horespomenutým jednoho hornouhorského slovenského Okolia v dosavadnom politickom podelení Uhorska žiadnej nerobilo by premeny, len tú, že na miesto mrtvých hranic, na ktorých dosiaľ 4 dištrikty vlasti našej spočívali, nastúpili by medzi živé, nie ľubovôľou ľudskou, ale rečou a národnosťou a tak vôľou božou a prírodou samou nezrušiteľne určené.

Pri príležitosti tejto musíme sa po predku ohradiť proti tej, zo stránky bratov Maďarov nám všeobecne činenej námietke, že i v stoliciach slovenských, ako v Trenčíne, Orave, Turci, Zvolene, Liptovi, Spiši a Šarišu značný počet Maďarov, najviac stavu zemianskemu prináležiacich sa nachodí, takže u nás národnosť maďarská a slovenská jedna na druhú navrstvené sú, z ktorej príčiny uznanie v jednom okolí obsaženej osobnosti národa slovenského v skutočnosti nemožným sa stáva.

Á, pravda je, že v národe našom mnoho odnárodnelých synov sa nachádza, títo ale nie sú Maďari, ale sa synovia rodu nášho. I národ maďarský pred vystúpením veľkého Széchenyiho dosť počitoval synov takých, ktorí za čokoľvek inšie ale nie za Maďarov sa vydávali; ale mohútny duch času priviedol jich k poznaniu seba samých, aby znovu splynuli s národom, od ktorého sa boli odrazili; i my veríme, že ten istý duch času prebudí odrodilých synov našich k poznaniu bludu svojho a privedie ich nazpäť do lona národa a ľudu toho, z ktorého pošli.

Akokoľvek z jednej strany nemôžeme predpokladať o hrdinskom národe maďarskom to, žeby s odrodilstvom naším, sám seba obohacovať, s hanbou našou národnou sám seba ozdobovať chcel, takpodobne z druhej strany o vlastenectve zákonodarného teda nášho nemôžeme veriť to, žeby v nadrečenom odrodilstve našom prekážku uskutočnenia rovnoprávnosti národnej nachádzať mohlo. Jestliby sa ale v týchto slovenských stoliciach jednotlivci inonárodní nachodili, títo si výsadnie práva národnie na ujmu všeobecnosti práve tak, ako jednotliví v neslovenských stoliciach bývajúci Slováci, oslobodzovať nemôžu.

Ohradiť sa ďalej musíme oproti možnej námietke tej, akoby snahy po jednom slovenskom Okolí proti historickým právam a zákonami pozitívnymi zabezpečenej jednote a celosti Uhorska smerovali.

Už Štefan svätý v testamente svojom k synovi Emerichovi hovorí: „regnum unius linguae imbecille et fragile est“ – už on zanecháva mu radu tú, aby šetril zvyky, mravy a obyčaje rozličných vo vlasti žijúcich plemien, už pod ním na základe rovnoprávnosti plemien založená bola jednota a celistvosť vlasti tejto, že ale plemená vyrástli v národy, povedomie osobnosti svojej majúce, že následkom toho jednota a celistvost vlasti našej nie viac v plemennej, ale národnej rovnoprávnosti základy svoje hľadať musí, to nie je ani vina ani zásluha naša, ale je nutný výsledok pokroku toho, ktorý zo zákona božieho pôvod svoj berúc na ceste svojej hrádzou zákony ľudskými kladenou zastaviť, alebo nazpäť odraziť sa nedá.

A pokrok tento neuznať znamenalo by neuznávať riadenie božie v živote jednotlivých národov tak,  ako vo vývine jednotlivých štátov zjavne sa označujúce.

Len nedávno v dejinách italských videli sme, že zákon pozitívny a práva historické nemohli odolať udalosťam zo zákona a práva vyššieho pôvod svoj berúci. Príklad severnej Ameriky učí nás, že hriech mravný, do ústavy štátnej zavinutý skorej pozdejšie na ústave samej pomstí sa a že mocou samej zákonitosti nedá sa utvoriť a udržať celok, ktorý ináče so zákonami prirodzenými a mravnými nesúhlasí.

My vlasť našu od podobného hriechu zachránenú mať chceme vtedy, keď na základoch Štefanom svätým daných ďalej staväť a jednotu vlasti našej v podobe duchom času a potrebami života naznačenej utvorenú mať žiadame. Nám nie je dosť, aby len v artikuloch snemových stálo „regnum indivisible et propiam habens constitutionem“; my chceme viac, my chceme, aby jednota tá spočívala na základe mravnom, prirodzenom, zo samého života v pokroku času vyrastenom.

Ako sme už horevyššie podotkli, mravná povaha jednoty tejto záleží v opravdivej, nie zdanlive, ale skutočne, uznaním vskutku jestvujúcich osôb národov prevedenej rovnoprávnosti národnej; lebo len takýmto spôsobom môže vlasť naša najsvätejšie záujmy národov v nej žijúcich v sebe sústrediť, len takýmto spôsobom môže jim dať to, čo mimo nej inde nenajdú, len takýmto spôsobom stane sa ona jich jednako milovanou matkou, ktorá práve preto, že žiadnemu z rovnorodných synov svojich prednosť pred druhým nedáva, bude sa môcť, v čas nebezpečenstva, na všetkých jednako opierať a od všetkých jednakú podporu, jednakú obeť požadovať.

My, ktorí v spoločnej minulosti národov vlasti tejto na spoločnú jich budúcnosť ukazujúci prst boží vidíme, ktorí cítime a povedomí sme si toho, že polohopisná povaha nami obývaného Hornouhorska, že každodenne striedave materiálne i duchovnie záujmy a každodenný vzájomný obchod, ba len i zväzky rodinné a pokrevné s bratmi našimi Maďarmi nás v jeden tuhý zväzok spojujú, my nemôžeme byť protivníci celistvosti a jednoty vlasti našej. Nech teda v slovenskom, národ náš zosobňujúcom Okolí nehľadá nikto dač iného, jako to, čo skutočnej je, t. j. neomylnú výnimku rovnoprávnosti národnej, ktorá zas je uholným kameňom jednoty vlasti našej.

III.

Jestliže rovnosť je ona miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v živote občianskom skutočným sa stávajú a všetkých údov obce v jeden harmonický celok v jednu slobodnú obec spojujú, tým vätšia potreba je, v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej žijúcich byť má, práva národnie a práva reči mierou touto rozmerať.

Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom:

1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť sa má; ona, jako obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona jako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, nesmie byť v priestore národa svojho, v dome svojom, na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak upravená, jako život národa samého v medzách svojich uprávnený je.

Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriách krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i reči slovenskej dokonale zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom postaveni boli, ktorí by tam nie len úradné práce konali, ale spolu v čase potreby i záujmy slovenského národa zastávali.

To samé platí pri ustanovení komisie k vedeniu záležitosti školských.

2. Čo sa týče čiary tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a našou rečou národňou vo vlasti našej tiahnuť má, v ohľade tomto musíme najskôr rozlúštiť otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická.

Náhľadom našim je ona medzi národami rozličných jazykov „prostriedok spoločného usrozumenia sa“. V tejto definácii jej medze samé od sebä sa označujú, menovite označuje sa to, že ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej, že nesmie ani piaď zaujať pre sebä z poľa toho, ktorého druhej reči národnej patrí, že jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú, tedy, aby sme poťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho slovenského, v dopisoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom úradovaní a vzájemnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom, nevytrvárajúc pri tomto posledňom užívanie iných rečí krajinských.

My Slováci, ktorým na svornosti národov uhorských ďaleko viac, ako na vlastnej márnej chlúbe záleží, hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatičnosť reči maďarskej vo vlasti našej uznať, nie ale preto, jako by sme snáď skrze to nadúprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou našou uznávali, nie, – tak hlboko sme napadli, ani jako národ tak hlboko padnúť nemôžeme, zreknúť sa hodnosti našej národnej nikdy nemôže byť úmyslom našim, ale preto, aby sme bratom našom Maďarom neodtajiteľný dôkaz podali toho, že k vôli svornosti národov uhorských my i najsvätejších, Bohom daných a s nami zrodených právach našich samých sebä naskoľko to bez hrubej samovraždy možno je, zaprieť hotoví sme.

Podľa zásady vyše spomenutej žiadame a žiadať musíme:

3. Aby snemové artikule tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú, menovite art. 16:1791, 7:1792, 4:1805, 3:1836, 6:1840, 2:1844, 2:1844,5. – § 3:1848 a 16 lit. C. 1848 zákonom pozitívnym vyzdvižené boli.

Niet národa, ktorý by v láske a žiarlivej prdŕžavosti sa k reči a národnosti svojej bratov našich Maďarov prevyšoval. A či srdcia a mysle naše tvorca sveta podľa inších pravidiel utvoril, ako srdcia a mysle Maďarov? Čo jich bolí, to bolí i nás, čo jim pokladom je, to i nám pokladom je, práve tak drahým a neoceniteľným, i nám je reč naša najkrajšia, najľubozvučnejšia, i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa národnieho, i nám je ona obrazom duchovnieho sveta nášho, a my tak dobre jako Maďari cítime to, že duch slobody a zápal vlastenecký v reči našej nám sa zjavujúci, magickým spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše, kým naproti tomu ten istý duch, ten istý zápal v reči nevlastnej, v rúchu cudzom k nám prichádzajúci, nevlastným, cudzím sa nám byť vidí. Reč naša je tak tuho so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom naším dovedna spojená, že ju v nej prirodzených medzách a právach, len s týmito spolu potlačovať, alebo uznávať možno.

Žiadame ďalej:

4. Na sneme samom zhotovenú osnovu zákonov reči našej hodnovernú.

Žiadame:

5. Aby nám k náležitému politickému a právnemu vychovávaniu a vzdelávaniu slovenskej mládeže, v príhodnom meste slovenskom akadémia právnická, a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite peštianskej na útraty krajinské založené boli, tým viac, že univerzita tá na horných, Slovákmi obývaných stranách Uhorska značné statky drží. Taktiež, aby ústavy naše literárne z krajinských dôchodkov pomerne podporované boli.

6. Aby literárne i mravno-vzdelavatelné národnie spolky, právom slobodnej asociácie zakladať, a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať nám vždy dovolené bolo.

7. Obciam slovenským v živle inonárodnom jako i obciam inonárodným v stoliciach slovenských osihotených a vyhraničiť sa nemohúcim, už následkom zásady samosprávy občianskej náleží právo to: v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť svoju slobodne pestovať a vzdelávať.

Nech nikto neobviňuje nás z prepiatosti, že reč našu vo vlasti našej, v rodisku našom, a v priestore tom, v ktorom ona domácou je, jako dvíhadlo verejného občianskeho života nášho zabezpečenú mať chceme. My reč našu nikomu nenatískame; len to žiadame, aby reč naša z jej prirodzeného práva vytiskovaná nebola.

8. Žiadame, aby pri očakávanom reorganizovaní tabule veľmožov, jestliby sa také na základe záujmov stalo, pritom mimo iných záujmov i záujmy národností a menovite našej slovenskej národnosti do ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boli.

IV.

Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utlačených národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvatov, takže v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre sebä (ohľadom totiž národnosti a slobody), čo bratia Maďari skutočne už majú, a zato aj jedon za všetkých a všetci za jednoho dobre stáť a bojovať chce.

Táto solidárnosť, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záujmom slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlačením národov nemaďarských.

Toto sú teda žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej snemu nášmu prednášame.

Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečiam a národnosťam v jich osobitných národopisnách medzách pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet.

Opakujeme ešte raz, že rovnoprávnosť národnia je svetoduchom prinesený základný kameň celosti a jednoty vlasti našej spoločnej; ona prebudená súc raz, neusne viacej, ale len zosilňovať sa bude v povedomí národov; z jej ceny teda nič sa nemôže ztiahnuť a odjednať, ako sa nemohlo odjednať z ceny nekdajších kníh sybilinských. História ale učí nás, že v osudných dobách národov alebo štátov zameškaná príležitosť nikdy viacej sa nevráti.

Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť, a v nej sloboda, rovnosť a braterstvo národov!

V Turčianskom Svatom Martine dňa 7. Junia 1861.

Následkom uzavretia slovenského národnieho zhromaždenia s T. Sv. Martine:

Ján Francisci v. r., predseda slovenského národného zhromaždenia

Vilém Paulíny-Tóth v. r., zapisovateľ

Ján Gottschár v. r., opát a školský radca

Štefan Závodnik v. r., farár a dekan

Alexander Pongrác v. r., farár a dekan

Dr. Miloslav Hurban v. r., c. a v. farár

Štefan Daxner v. r., statkár a pravotár

Ondrej Michal Mudroń v. r., doktor práv

Štefan Hyroš v. r., farár

Sámuel Novák v. r.

Ján Moravčík v. r.

Ľudevít Turzo Nosický v. r.

Ondrej Hodža v. r., ev. farár

Ján Jesenský v. r.

Dorď Matúška v. r.

Ján Polárik v. r., duchovník a spisovateľ